A tak vznikla Ritka v suchu

Už počas môjho prvého tehotenstva v roku 2020 som vedela, že by som rada vyskúšala látkové plienky, pričom hlavným dôvodom bola u mňa ekologická stránka. Vyhodiť do odpadu 2 tony použitých nerecyklovateľných plienok, ktoré nás výjdu na viac ako 2000€ bola pre mňa neprijateľná predstava, keď som vedela, že sa to určite dá aj inak. 

Deň pred prvým pôrodom. Zámocký park v Stupave.

Prečo to len kúsok za hranicami ide a u nás nie? 

V niektorých krajinách (napr. Rakúsko, alebo Anglicko) a snaží vláda eliminovať odpad a menej zaťažovať odpadové služby aj tak, že rodičom prispieva na kúpu látkových plienok. Veľmi populárna, hlavne v USA, kde práčka nie je bežná súčasť každej domácnosti, je COTTON DIAPER SERVICE, kedy 1x za týždeň odovzáte použité látkové plienky a prinesú Vám ich na výmenu čisté. Látkovky sú veľmi obľúbené aj u našich susedov v Čechách. 

Osobne ale aj z komunikácie s mamičkami sledujem, že stále viac pediatrov odporúča moderné látkové systémy a nie je to len kvôli baleniu dieťatka na široko, má viac benefitov nie len na správny vývoj kĺbikov, ale aj na celkové zdravie bábätiek. 

Za 2 roky, čo sa venujem tejto téme profesionálne som už zistila, že u nás na Slovensku by mamičky aj rady vyskúšali tento spôsob prebaľovania, ale vzľadom na doterajšiu slabú ponuku produktov a minimum ľahko dostupných informácií to radšej vzdajú a používajú len konvenčné plienky. 

Moje začiatky s látkovkami 

Objednala som si prvé látkovky z dostupnej ponuky u nás. PUL nohavičky Adamka dosť otláčali, nemali ochranné krídelká a často preto aj pretiekli. Vkladačky nemali všitú STAY-DRY vrstvu, boli veľmi hrubé a schli strašne dlho, aj v sušičke. Snažila som sa zistiť od výrobcu lepšie možnosti, ale odpoveďou bolo, že "my to takto predávame už dlho a funguje to". 

 

Všetok materiál musí spĺňať certifikáty kvality. 

Šiť na stroji som vedela, bolo to dlho moje hobby a istá forma psychohygieny po dlhých pracovných cestách. Kým som nemala deti, zastupovala som ako obchodný manažér viacero firiem a najazdila som priemerne aj 5000km mesačne. Vždy som sa tešila, kedy mi prídu látky, z ktorých som po práci šila rôzne úžitkové veci do domácnosti. 

Začala som pátrať, študovať a písať si s handmadistkami zo zahraničia, ktoré sa venovali výrobe látkových systémov. Objednala som si prvý PUL, látky používané na vkladačky a pustila som sa do výroby vlastných modelov. Moje prvé PUL-ky vznikli na mojom najstaršom stroji, šila som ich asi 4 hodiny. Dnes je pôvodný model 6x upgradovaný a vyrábame PUL-ky v troch veľkostiach od predčasniatok po veľkáčov do 22kg. 

Objednávala a testovala som nové, modernejšie a funkčnejšie materiály a celé noci som rozmýšľala, ako moje modely ešte viac zdokonaliť. Kúpila som si nové stroje, začala som fotiť svoje produkty a založila som si eshop. Vytvorila som si profil na sociálnych sieťach a začala som o sebe dávať vedieť. Upgradované modely som posielala zdarma na testovanie viacerým mamičkám, ktoré mi pomohli zdokonaľovať jednotlivé komponenty, aby boli PUL-ky pohodlné, super sedeli a nič nepustili von. 

  

Šijem, pracujem na eshope, vyvíjam nové produkty, predávam, balím objednávky. Ritku budujem sama od nuly. 

A tak vznikla Ritka v suchu

Investícia do dielne, eshopu a prvotných materiálov ma stála viac ako 12.000€ a aj keď začiatky boli ťažké, nikdy som neľutovala ani jedno euro, ktoré som do toho dala. Najväčšiu podporu som mala vždy v mojom mužovi, ktorý ani na minútu o mojom projekte nepochyboval. Odmenou mi budú navždy naše spokojné zákazníčky, ktoré sa k nám často vracajú. Ritka v suchu má od minulého roku svoju ochrannú známku. 

 

Osvedčenie o ochrannej známke pre zn. Ritka v suchu.

Projekt sa začal pekne rozbiehať, veľký zlom v obrate nastal 1.6.2021, kedy som uviedla na svet novinku - Tréningové nohavičky. Vyvíjala som ich asi pol roka a dodnes je to náš absolútny bestseller. Šila som, kým Adamko spal cez deň, alebo potom v noci. Pri väčších náporoch mi pomáhal v dielni hlavne môj manžel. Naučil sa zošívať diely a myslím, že aj pre neho to bola psychohygiena, pretože má náročnú prácu v stavebníctve. 

Ďalšie dieťatko sme už v pláne nemali a bol by to vôbec zázrak, pretože 4 roky sme sa snažili, kým prišiel Adamko a aj tak sme museli využiť služby lekárov z kliniky reprodukčnej medicíny. Až prišiel marec 2022 a ja som zistila, že som tehotná. Bol to pre nás šok, ale veľmi príjemný, vôbec sme to nečakali. 

  

V 4. mesiaci tehotenstva s Vilkom, o 2 mesiace prišiel predčasný pôrod. 

V 18. týždni sa začal kolotoč zlých správ, ktorý sa nezastavil 5 mesiacov

Tak ako bolo tehotentstvo s Adamkom úplne bez problémov, s Vilkom som bola riziková pacientka od 8. týždňa, kedy nastali prvé komplikácie. V 18. týždni na bežnej prehliadke mi lekár povedal vetu, ktorú si zapamätám do smrti. "Veronika vy sa otvárate, musíte ísť do nemocnice." Asi mi to v tej chvíli ešte nedochádzalo, pretože si môj lekár dal dole rúško a prísne mi povedal - vy mi nerozumiete, "tu ide o váš život a o život vášho bábätka". 

 

Za 2 týždne som vybrala 180 infúzií. 

Adamko mal rok a pol, kedy som ho musela na nasledujúce dlhé týždňe opustiť.

Mesiac som ležala v Ružinove na rizikovom, následne v nemocnici na Antolskej. Po mnohých vyšetriach, vrátane troch amniocentéz, mi zistili zápal v plodovej vode, ktorý každý týždeň postupoval. Je to zriedkavá diagnóza, ktorej príčinu nebolo možné zistiť. Po príjme do Ružinova som mala na izbe spolubývajúcu Kiku, ktorá mala rovnakú diagnózu. Bol to jún a v ten rok sme boli prvé dve, ktoré hospitalizovali s týmto problémom, obe v rovnakom týždni tehotenstva, rovesníčky. Po prvom týždni ma na jeden víkend pustili domov. Kika ostala v nemocnici, mala nasadenú už experimentálnu liečbu, pretože jej zápal bol veľmi vysoký. Keď som sa vrátila, Kika tam už nebola. Jej bábätko to nedalo a vypýtalo sa von. Kika odišla domov s prázdnou náručou a mňa podľa lekárov čakal rovnaký scenár. 

Na izbe sa mi mesiac deň čo deň striedali tehotné ženy, ktorým sa z rôznych dôvodov pôrod vyvolával. Celkovo som asi 10-tim z nich pomáhala zvládať kontrakcie. Bola celkom výzva nezrútiť sa už len z toho, že sa len v polovici svojho tehotentva modlíte za každý deň, aby vaše bábätko v bruchu vydržalo čo najdlhšie a pomáhate pritom s kontrakciami ženám po termíne.

Môj stav bol kritický, tri amniocentézy po sebe, čo je zákrok rizikový sám o sebe, ukazovali zakaždým vyššie zápalové jednotky a moja nádej, že donosím zdravé a životaschopné bábo sa každým dňom zmenšovala. Podstúpila som preto experimentálnu liečbu, ktorá nemusela zabrať, ale bola to jediná šanca ešte s tým niečo spraviť. Za 14 dní som vybrala 180 infúzií + brala som kopec liekov, ruky som mala z kaníl dopichané ako ihelník. Bolo neskutočne horúce leto, na 10. poschodí nemocnice s hliníkovými oknami a bez klimatizácie ma raz na chodbe tak vyplo, že som sa prebrala na zemi na recepcii sestier s nohami vo vzduchu. Tzv. "pásy" na meranie kontrakcií o jednej ráno boli u mňa celkom bežné. Kedykoľvek sa mi mohol pôrod spustiť. 

 

Počas môjho pobytu v nemocnici boli návštevy z dôvodu Corony zakázané, syna som videla 1x za 2 týždne na chodbe. 

Odlúčenie od synčeka, ktorý nechápal, kde je maminka, od manžela, ktorý to musel doma zvládať aj so svojou prácou celé sám, kritický zdravotný stav, kopajúce bábo v brušku s malou nádejou na prežitie. A naskakujúce objednávky na eshope, ktoré som nemohla vybaviť. 

V živote som zažila niekoľko traumatizujúcich situácií a vždy som sa sama seba spýtala, prečo práve ja. Ako teenager som zažila autonehodu, pri ktorej zomrel môj kamarát. Keď som mala 24 rokov, tragicky mi zomrel na rukách môj o rok mladší priateľ. V roku 2016 som zažila kvôli práci a osobným problémom syndróm vyhorenia, z ktorého som sa dostávala 2 roky. 

A práve v tej nemocnici, v júni 2022, v 40-tich stupňoch tepla, napichnutá na infúzie som dostala odpoveď, prečo sa mi to všetko dialo. Vďaka týmto krízam sa mi podarilo prestaviť si v živote hodnoty a emocionálne dozrieť. Pochopila som, že v živote problémy budú stále, práca nebude vždy ideálna, ľudia budú chorí, alebo budú umierať a nebude to fér. Ale čo neviem nijak ovplyvniť, s tým sa musím zmieriť a prijať to tak, ako to je. 

Celú dobu v nemocnici som sa maximálne sústredila len na daný moment, čítala som knihy, počúvala som hudbu, rozprávala sa s personálom, ktorý ma už tam bral ako inventár, bola som vďačná za každé nové ráno. Vedela som, že veci nejak dopadnú, že sa všetko nejako vyrieši. A že spravím absolútne všetko pre to, aby som toho maličkého zachránila a ak to nezaberie a mám o neho prísť, nebudem jediná matka, ktorá prišla o dieťatko a budem to musieť prijať. Stres by tomu celému nijak nepomohol.

Keď prišli v noci slzy, pustila som ich von ale nepredstavovala som si, čo ma asi čaká zajtra a ako to dopadne. 

V 25. týždni ma previezli na Antolskú, kde som ležala ďalšie 2 týždne. Keď ma stabilizovanú v 27. týždni pustili domov, musela som svetosvete sľúbiť primárovi, že budem doma len ležať a keď sa spustí pôrod, mám okamžite prísť. 

K zákazníčkam som bola úprimná

S manželovou pomocou sa mi podarilo postupne pripraviť a odoslať objednávky. Zákazníčkam som sa ospravedlnila a vysvelila im svoju situáciu, prečo budú zásielky meškať. 

Starší syn Adamko s balíčkom produktov. 

Z desiatok objednávok, ktoré mi prišli, kým som bola hospitalizovaná, bola len jedna stornovaná, pretože mamička už mala pred pôrodom a potrebovala výbavičku rýchlo. Vyhľadala som jej produkty od iných výrobcov a vytvorila som jej zoznam na podobný nákup, ako mala u nás, aby nestrácala čas hľadaním a mala doma látkovky, ktoré chcela, keď sa vráti z pôrodnice, hoci nie z našej dielne. Mnohé zákazníčky ma oslovili preto, lebo mali už doma výbavičku od iných výrobcov, ale informácie, ako tie veci použiť našli u nás. 

Dňa 16.9. o 2 ráno, v 28. gestačnom týždni začali kontrakcie. Zavolala som si taxi a o 6 hodín neskôr bol Viliam na svete. Vilka bral okamžite tím neonatológov na oživovanie, nebol pri vedomí. O dve hodiny po pôrode som už klopala na JISku, aby som mohla s mužom prvý krát vidieť nášho syna. Bábätko do dvoch dlaní, s váhou 1200g bol zaintubovaný v inkubátore, napojený na rôzne hadičky a bojoval o svoj život. 

 

 Viliam po odpojení od pľúcnej ventilácie ešte mesiac potreboval podporný kyslík a sondu na mliečko.  

V nemocnici som ostala ešte 4 dni a následne som 64 dní každý deň za Vilkom dochádzala z domu. 

Prvé prognózy boli veľmi zlé, bolo vôbec otázne, či to Vilko prežije. Pamätám si tie chvíle plné sĺz na balkóne nemocnice, kedy som mohla iba čakať a veriť. Jeho stav sa pomaly začal zlepšovať, bol odpojený od pľúcnej ventilácie, ktorú vymenil podporný kyslík a mal zavedenú sondu na mlieko. Stále ostávalo riziko, či bude dieťa chodiť, či mu neostane handicap, nemusí sa vedieť prisať.. Mal ledva 2 kilá, keď sme už v pôrodnici začali cvičiť Vojtovu metódu. Viliam postupne začal sám papať a po dlhých týždňoch od narodenia sa mu odpojila aj sonda na mlieko a podporný kyslík.

Celkovo dostal Vilko 3 transfúzie krvi. 

Do konca života si zapamätám deň, kedy moje dieťa opustilo po 32-dňoch inkubátor, oblieklo sa a uložilo do postieľky, bez podporného dýchania. Vilko dýcha sám, mal 1. krát na sebe pyžamko a ležal v postieľke. V nemocnici bol ešte mesiac a 18.11. 2022, s váhou 2400g, v 34. gestačnom týždni (čo znamená, že som mala byť ešte 6 týždňov tehotná), nás pustili domov. 

Vilkov príbeh si môžete pozrieť v krátkom REEL (kliknite na foto).

Ešte kým bol v nemocnici, potrebovala som nutne do dielne nový stroj. Cesta do predajne vo Zvolene trvala 3 hodiny tam a 3 naspäť a poobede som mala byť s Vilkom. Pamätám si, ako som odsávala po ceste tam, kúpila 40-kilový stroj, naložila ho do auta, na odpočívadle po ceste naspäť znova odsala mlieko a išla rovno do nemocnice za synom. 

Šitie a práca v dielni, keď som bola doma bez Vilka, Adamko bol v jasličkách a manžel v práci ma držala pri zdravom rozume. Robila som denne poradenstvo mamičkám, ktoré mali doma svoje čerstvo narodené bábätká, kým to moje ležalo v inkubátore na hadičkách. Ale necítila som nikdy krivdu, práveže mi to dávalo nádej a odhodlanie. Verila som, že aj ja sa dočkám. 

Vojtovu metódu cvičíme 4x denne a 1x do týždňa pod dohľadom PhDr. Čunčíkovej v rehabilitačnom centre Harmony v Dúbravke.

Vďaka tomu Viliam prospieva a pomaličky dobieha svojich rovesníkov.

Ale toto nie je príbeh len o mne.

Je to o všetkých statočných matkách a otcoch, ktorí nikdy nepredpokladali, že sa to môže stať aj im. Spoznala som mnoho ďalších rodičov, ako sme boli my s detičkami, ktoré si museli svoj život vybojovať. Napr. Dávidko, ktorý sa narodil s váhou 500g a musel absolvovať operáciu očí, aby neostal nevidiaci. Malý Benjamínko s pôrodnou váhou 500g odchádzal z nemocnice po 3 mesiacoch ešte s podporným dýchaním. Spolubyvka Janka, ktorej malý Miško tiež pobudol dlhý čas v inkubátore a ktorej museli k tomu pre zápal rekonštruovať ranu po cisárskom reze. Emily, ktorá len nedávno pred pôrodom svojho predčasniatka Oliverka pochovala svojich rodičov. Adrián, ktorý pri pôrode vymodleného syna Danka, rovesníka s Vilkom, prišiel o svoju milovanú ženu a ostal na všetko sám...

Na neonatológii som spoznala úžasný personál, ktorý sa s láskou stará o malých malíčkov a v našej dielni šijeme aj ako poďakovanie za ich prácu plachtičky do inkubátorov, podložky pre mamičky, čiapočky, či mušelínové plienky, aby mali malí drobčekovia počas svojho pobytu v nemocnici čo najpríjemnejšie podmienky. 

V dielni šijeme produkty na mieru pre neonatologické oddelenia. Je to moja osobná vďaka za život nášho syna.

Čas beží rýchlo a zahojí všetky rany.

V RITKE sme posilnili tím o šikovných ľudí, ako sú SIMONKA, mamička 2 detí, profesionálna krajčírka, ktorá tak ako ja maká popri rodine vo svojej dielni a Veroniku, ktorá sa stará o naše sociálne siete. Dokázala som zosúladiť svoju rodinu a prácu a mám v hlavne milión nových nápadov, ako dostať naše skvelé produkty k čo najviac mamičkám, ktorým chceme ukázať, že moderné látkové plienky sú jednoduché na používanie, šetria čas a peniaze a už hybridná forma, čiže striedanie s konvenčnými plienkami, dokáže enormne odľahčiť životné prostredie.  

Veron