Nie každé tehotenstvo sa končí tak, ako si predstavujeme. A nie každá mama si môže svoje bábätko po pôrode hneď privinúť k sebe. Toto je náš príbeh. Môj a Vilkov.
Keď som čakala svoje prvé dieťa, ani mi nenapadlo, že by som raz mohla byť mamou predčasniatka. Prvé tehotenstvo bolo ukážkové a skončilo sa v 40. týždni.
Potom prišlo druhé. Nečakane, ale s obrovskou radosťou. Brali sme ho ako zázrak.
Všetko vyzeralo dobre. Až do 18. týždňa.
„Veronika! Veď vy sa nám otvárate!“
Túto vetu od môjho lekára si pamätám dodnes.
Dva mesiace medzi strachom a nádejou
Nasledovali dva dlhé letné mesiace v nemocniciach. Desiatky vyšetrení, viac ako 180 infúzií, tri amniocentézy a liečba, pri ktorej sme dúfali, že nám pomôže získať ešte trochu času.
Boli dni, keď som nevedela, čo bude zajtra.
Lekári ma pripravovali aj na možnosť, že z nemocnice odídem bez bábätka.
Na také slová sa nedá pripraviť.
Nočná cesta taxíkom do pôrodnice
Bolo 16. septembra, dve hodiny ráno. Bola som doma z nemocnice iba tri dni, keď začali kontrakcie.
Manžel musel zostať s naším starším synom, a tak som si zavolala taxík.
Dodnes si pamätám, ako pán taxikár riešil najmä to, že chce zaplatiť v hotovosti. A samozrejme, bankomat, ktorý dovtedy vždy fungoval, sa práve v tú noc pokazil.
Kontrakcie prichádzali každých päť minút a my sme sa viezli nočnou Bratislavou tou najdlhšou možnou trasou.
Krátko nato prišiel na svet náš Viliam.
1 200 gramov nášho sveta
Vilko sa narodil v 28. týždni tehotenstva. Vážil len 1 200 gramov.
Hneď po pôrode ho prevzal tím neonatológie. Museli ho resuscitovať a napojiť na pľúcnu ventiláciu.
Nasledovali dni na jednotke intenzívnej starostlivosti. Krvácanie do mozgu, infekcie, antibiotiká a prognózy, ktoré nám nedávali veľa istoty.
Každý deň som prichádzala k inkubátoru.
Pozerala som sa na svoje maličké dieťa, obklopené hadičkami a prístrojmi, a tak veľmi som chcela urobiť niečo viac.
Vziať ho na ruky. Privinúť si ho. Povedať mu, že som tu.
Ale nemohla som.
Prvýkrát som Vilka držala v náručí až 25 dní po pôrode.
Na ten okamih nikdy nezabudnem.
Konečne doma. Ale ešte nie na konci cesty.
18. novembra 2022 sme si Vilka priniesli domov. Vážil 2 400 gramov.
Bola to obrovská radosť. A zároveň začiatok ďalšej náročnej etapy.
Cvičenie Vojtovej metódy štyrikrát denne, lieky, doplnky, kontroly u špecialistov a neustále sledovanie jeho pokrokov.
Každá maličkosť, ktorú iní rodičia možno ani nevnímajú, bola pre nás veľkým víťazstvom.
Dnes má Vilko štyri roky
Keď sa dnes pozriem na nášho Vilka, niekedy sa mi ani nechce veriť, akú cestu prešiel.
Je z neho zdravý, aktívny chlapec. Chodí do škôlky, objavuje svet, chodí na výlety a patrí medzi najaktívnejšie deti.
Stále cvičíme, aby bolo jeho telíčko silné, a naďalej pracujeme na jeho vývine.
A keď ho dnes vidím behať, spomeniem si na toho maličkého 1 200-gramového chlapčeka, ktorého som sa kedysi bála čo i len dotknúť.
Nie si v tom sama
Náš príbeh je jeden z mnohých. Viem, že nie všetky rodiny predčasniatok majú rovnakú cestu ani rovnaký koniec.
A práve preto je dôležité o týchto skúsenostiach hovoriť.
Ak si mama, ktorá práve sedí pri inkubátore, možno máš strach. Možno si vyčerpaná. Možno nevieš, čo bude zajtra.
- ♡Nemusíš byť silná každú minútu.
- ♡Nemusíš mať odpovede na všetky otázky.
- ♡A nemusíš tým prechádzať sama.
Veľkú pomoc a podporu rodinám predčasne narodených detí poskytuje aj občianske združenie Malíček, ktoré má v našom príbehu osobitné miesto.
Pre našu rodinu je pripomienkou všetkých maličkých bojovníkov, ich rodičov a zdravotníkov, ktorí pri nich stoja.
Aj my sme purpurová rodina. A toto je náš príbeh.
